Jedným zo znakov nového ambiciózneho umenia je jeho úsilie rozbíjať ustálené mýty a legendy. Karikatúry Milana Stanu majú toto úsilie vpísané do každej čiaročky, do každého ťahu perom, do každého nápadu. Keď rozmýšľal nad tým, že treba ísť s kresleným humorom medzi ľudí, vymyslel a zrealizoval výstavu vo výkladoch v obchodnom dome Prior, čo bola vtedy úplná novinka. Výstava prelomila návštevnícke rekordy všetkých galérií. Sám som tam prestál dlhé minúty a počul som, ako sa ľudia o karikatúrach dohadovali, ale najmä sa smiali. Milan Stano vie, že hovorí kresbami o nás všetkých. A spoločný smiech má svoju silu

Jeho talent vychádza z troch základov: z vrúcnej lásky, bezhraničnej zvedavosti a nevyčerpateľnej pracovitosti. Z jeho prác som poznal a obľúbil si Slovensko a pochopil veselý, dobroprajný charakter slovenského národa. Milan Stano je prekvapujúco spoločenský, čarovne veselý, pozorný, rozhľadený, s vrodeným zmyslom pre humor. A hlavne horúco ľúbi svoju krajinu, národ a jeho kultúru. Jeho práce ľahko rozoznáš medzi inými, sú presýtené vôňou Slovenska. Keď stretneš veselého a talentovaného človeka, staneš s bohatším. Som šťastný, že som sa stal bohatším o priateľstvo Milana Stana.

Na Stanovej tvorbe mi je sympatické aj to, že nehľadá pre seba „veľké témy“ a „veľké myšlienky“. Tvorbou stojí pevne na tejto zemi. Vo svojich obrazoch je doma v rodnej Kálnici, i medzi drevenicami Oravy, Horehronia, či chalupami južného Slovenska, v neopakovateľnej slovenskej krajine plnej inšpirujúcich zdrojov. V tomto kruhu hľadá a nachádza poéziu pokoja, rozvážnosti, podľa tej základnej pravdy, že obraz má byť estetický, má z neho vyžarovať radosť pre každého, kto sa naň zahľadí.

Prekvapujúce je, že Milan Stano, ktorého poznáme aj ako humoristu, veselého a spoločenského človeka, ponúka vo svojich dielach vážnosť a rovnováhu. Vyváženosť kompozícií po formálnej aj obsahovej stránke. V krajine cíti jej poéziu. Do malieb prenáša to, čo sa naučil v grafike: kompozičnú čistotu a vyváženosť. Nebojí sa námahy spoznať čo najviac, má túžbu všetko nechať cez seba prejsť, všetkého sa maliarsky zmocniť, obsiahnuť.

Blízky vzťah k umeniu, talent a technická zručnosť ako základné predpoklady jeho umeleckého rastu spolu s vrodenou húževnatosťou, pracovným zápalom a túžbou po poznaní sformovali v priebehu rokov Stanovu osobnosť, vtlačiac jej dnes už charakteristické črty. Milan Stano objavuje slovenskú krajinu, jej vonkajšiu podobu, ale aj vnútorný pulz života. Túžba po poznaní ho však láka ďalej. Navštívil Vietnam, Kubu, Kóreu. Tu všade žil, poznával a tvoril. Maliarske plátno, štetec, skicár a ceruzka sa stali jeho hlavnými dorozumievacími prostriedkami v ďalekých krajinách.

Súčasné tempo každodenného života nás chce nasilu presvedčiť, že najdôležitejší pohľad je len ten, ktorý je namierený dopredu. Vraj škoda sa obzerať naspäť, čo bolo, bolo... A odrazu prídu také chvíle, kedy mocne zatúžime ponoriť sa do spomienok a načerpať síl, lebo by sme už ďalej nevládali kráčať. Zrazu otáčame hlavu i myseľ, privierame oči a na tvári sa nám objaví vytúžený, pokojný úsmev. Vtedy berieme do rúk starodávny, vzácny predmet, listujeme v knihe, alebo sa zadívame na krásny majstrovský obraz vo vzácnej chvíli.

Takéto pocity mávam vtedy, keď sa zadívam na obrazy maliara Milana Stana. Po chvíli pokoja a dojatia zmocní sa ma hrdosť. Obrazy doslova hovoria o našom vzácnom predovšetkým duchovnom bohatstve minulosti, ale aj nadväzujúcej prítomnosti. Obrazy mi napomínajú a šepkajú krásne priliehavé piesne: „Spievaj, veď práve táto krásna pieseň bude pre tieto obrazy ako uliata“.

A tak, pri vernisáži obrazov Milana Stana, si nezvyknem piesne vopred pripraviť. Tie mi prídu na myseľ vtedy, keď si krátko pred otvorením výstavy prezerám obrazy. Tu hľa, vidím obraz s pokosenou trávou v zázrivskej doline. Cítim jej vôňu a odrazu začnem o nej spievať, po nej druhú, ešte krajšiu pieseň a tráva sa začne ešte mocnejšie rozvoniavať... Alebo tu pri obraze z oravskej dediny Veličná. Vidím tam ako sa babka s kapsičkou blíži k svojej drevenici. Pevnejšie sa oprela o paličku a veselšie vykročila po zasneženom chodníčku. A tam na ďalšom obraze vidím, že stará zvonica v Kálnici po mojej ďalšej piesni opäť začala hlasno zvoniť a napomína mi ešte jednu pieseň o zvonoch, ktorú som už dávno nespievala. Tu hľa, pritiahne ma krásny obraz s namaľovanou panorámou Roháčov. Neviem, ktorú z množstva piesní o Roháčoch mám začať spievať. Začnem tú : „Končistá, Volovec, Tri kopy, Baranec, éj hory naše!“ Nižšie vidím šumiace zelené stráne a lúky plné kvetov. Z neďalekej studničky napijem sa ešte čistej pramenistej vody... lebo: „Z Roháčskej vodičky dostanem čistý hlas, počuješ ma milý, ale ma nepoznáš“.

A odrazu cítime, že obrazy nám priblížili dávne a veľmi vzácne spomienky, pri ktorých sa nám začne akosi ľahšie dýchať a radostnejšie kráčať dopredu do nastávajúcich dní.

Obrazy Milana Stana a jeho výtvarnú a literárno-novinársku tvorbu vnímam ako dobrodružstvo, ako „tuláctvo v pohyblivých obrazoch“- nechtiac sa mi vtislo do pamäti motto z mojej prvej básnickej zbierky Ohnisko (Ssp. 1968).

Stanova tvorba je pre mňa výsledok pôvabu, ktorý sa rodí z nekonečných ľudských možností a daností, oživuje ako šťuka v slovenských stojatých vodách pohyblivé sviatky krásy. Vyžaruje vnútornou energiou, v ňom pociťujeme úľ výtvarníkových nápaditostí, nastavujúci nám zrkadlo, aby sme ostrejšie „videli“, povedzme, pracovitú včeličku počas nášho uponáhľaného pohybu, pozastavili sa a povedali: „Pomaly sa ponáhľaj!“ A objavuj, obdivuj, prekvapuj!

Zo Stanovej tvorby obdivujem slovenské motívy, zátišia našich dedín a miest, uličky, námestíčka, kostolíky, gazdovské dvory, siluety vŕškov, tvoriacich krajinu, objavenú vášnivým pozorovateľom, vyjavenú brilantným maliarskym, kresliarskym rukopisom. K tomu sa radia aj karikatúry a ilustrácie nielen v humoristickom časopise Kocúrkovo, ktoré vydáva, ale aj vo vyše 30 zaujímavých knihách, ktoré vydal.

Z umelcových obrazov čítame, že slovenská krajina je rôznorodá. Odlišná je zázrivská „benkovská“ krajina, povedzme od kolčákovskej „sihelnianskej“, či stanovej „kálnickej“ krajiny. A mohli by sme pokračovať. Vyžaruje poézia z kresieb a obrazov, vzniknutých počas maliarových túlačiek po Japonsku, Korei, Vietname, Kube a tiež na potulkách po Európe.

Maliarove obrazy sa nás dotýkajú príťažlivým, meditatívnym vlnením. Bezprostredne vyjadrujú podobenstvá, tajomnú civilizačnú drámu, zrkadliacu večný zápas dobra so zlom, v tvorivom plodení počas štyroch ročných období. Akoby spovedali ľudské svedomie a upozorňovali so zdvihnutým prstom: no-nóóó! Sugestívne vyslovujú vyššiu prorockú pravdu: nevzdať sa rodiska, „božieho políčka“ v strede Európy. A vytrvať. Lepšie povedané: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Bože“.

„Stanove obrazy to je uzatvorená kompozícia, hra farieb, to sú príbehy človeka a prírody, ktoré prekračujú hranice konkrétneho a stávajú sa nadčasovou témou, otvorenou a pripravenou k dialógu s univerzom“ – vystihol spisovateľ Ľ. Jurík.

Miestoprísažne vyhlasujem, žže Milan Stano je slovenskej národnosti a vôbec dobrý človek. Menovaný maľuje a kreslí na slovenský spôsob a to konkrétne zbojníkov, prostý ľud, krajinu od Svitu do Vrútok a do mrku. Zo vššetkých diel menovaného na mňa zapôsobila sliepka (obyčajná, domáca, západoslovenská), taká pekná namaľovaná, podsypaná a dodnes o tej sliepke rozšširujem chýr, žže to bola najveselššia sliepka, a to nielen z humna výtvarníka Stanu, ale vôbec v celoslovenskom kontexte... Menovaný je veselej povahy, môj kamarát, čo menovaného iste prinúti zmobilizova všetky sily v záujme smiechu ako takého. Ba aj onakého.

V celej svojej doterajšej tvorbe sa Milan Stano usiluje nájsť v krajine systém. Krajina, pred ktorú si postavil plátno je preňho zើitkom, ktorý chce vybudovať pevne, stabilne až na hranice statickosti. Získal schopnosť v okamihu, keď si postaví stojan a pozrie sa na krajinu pred sebou, vidieť ako je táto krajina „skomponovaná“, aké zákony ju vybudovali, akú má šštruktúru. Získal schopnosť vidieť krajinu ako určitý pevný kompozičný systém. Nejde mu o povrchnosť, ale o plné vychutnávanie zrakových zᾞitkov, ktoré v sebe sprostredkúvajú teplo a vôňu krajiny. Je to odhažovanie prostej vizuálnej krásy krajiny. Cítenie vnútornej stavby krajiny mu totižž umožžňuje eššte hlbššie sa do nej vcítiť a nadýchať sa jej krásy.

Milan Stano je z tých ľudí, z ktorých vyžžaruje záhadná vnútorná energia: stále niečo robí, stále vymýššľa, v hlave sa mu rodia nápady, nedá si pokoja. Aj preto musí by pri vššetkom, kde sa zapára do naššej slovenskej malosti, kde treba zadrie pod kožžu, kde treba skratkou vysvetli to, okolo čoho my ostatní chodíme ako slepci. Takíto ľudia bývajú soľou kažždej krajiny, lebo narúššajú kažždú meravosť a sú zárukou pohybu vpred. Dostal užž od kolísky dar ostrosti videnia: vššimne si nepostrehnuteľné, vidí neviditeľné a navyšše nie je egoista, aby si svoje humoristické, satirické a výtvarné objavy nechával len pre seba.